अमेरिकामा नेपाली पारा

-ब्यास/ अमेरिका-

नेपालमा नेपाली पारा भन्नुस् कि नेपाली ताल भन्नुस् धेरै देखियो । अमेरिकामा आएर पनि नेपाली ताल हो कि स्टाइल धेरै हेर्न पाइयो । निकै रमाइलो पो हुँदो रैछ । खाँटी “नेपाली अमेरिकन ताल” चैँ अमेरिकी नागरिकता लिएर नेपालका नेपालीहरु भन्दा “हामी बढी नेपाली” भनेर कुर्लने रैछ। अर्को “नेपाली अमेरिकी पारा” चैँ श्रीमान् र श्रीमती दुईथान मिलेर एकथान नेपाली संस्था खोल्ने अनि एकदुई वर्षमै दुबैजनालाई अध्यक्षको कुर्सी चाहिएपछि त्यसैलाई टुक्राई दुईथान संस्था बनाउने । त्यसपछि छोरीको एकथान र छोराको एकथान नयाँ संस्था खोल्ने । अनि एक समूहले भूइँमा बसेर नेवारी भोज खाने एक संस्था र अर्कोले उठेर नेवारी जाँड र भोज खाने अर्को संस्था खोल्ने । यिनीहरुको मूख्य काम चै नेवारी संस्कृतिको उत्थान गर्न नेपाली पप संगीत कार्यक्रमको आयोजना गर्ने । अमेरिका नेपाल समाजको मूख्य काम पनि दशैं तिहार पार्टीको आयोजना गर्ने, बाँकी समय सुतेर बस्ने । रमाइलो छैन त ?

यदि तपाईँ यस्ता पाराको समर्थन गर्नु हुन्न भने चैँ तपाई आफैलाई सोध्नुस् तपाईँ नेपाली हो कि हैन ? तपाईँ भन्नुहोला हुन त अमेरिका बसे पनि नागरिकता त मसँग नेपाली नै छ । अझ अमेरिकी नागरिकताको लागि निवेदन पनि दिएको छैन । म सर्वप्रथम मधिसे, किराँत, नेवार अनिमात्र नेपाली भन्नेहरुसँग पनि मेरो सहमति छैन । अँह बिना नेपालीपाराको तपाईँ नेपाली हुँदै हैन ल जा । म त ठोकेर भन्दिन्छु ।

पोहर साल मह जोडी आफ्नो कार्यक्रम लिएर वाशिंगटन डीसी आइपुगेका थिए । म पनि पुगेँ नोभाहलमा । ठूलो हुल थियो नेपालीहरुको । म पनि लाममा बसेँ । यही नै हो यहाँको नियम मैले जानेको । तर आश्चर्य, एकघण्टा भैसक्यो न त लाम सर्छ, न कार्यक्रम नै शुरु हुन्छ । के भा रैछ भनेर यसो अगाडि हेर्न गाको त त्यहाँ त दुई तीन वटा लाम रहेछ। पछि आउने लुसुलुसु छिर्दा रैछन् । हामी त लामको लाम मै । यी पछि आउनेलाई न त शरम लाग्यो न त कुनै अफसोस लागेको थियो घण्टौ कुर्नेलाई अझ कुराएर आफू गएकोमा । न त आयोजकलाई कुनै मतलब थियो उसलाई त डलर (यहाँ पैसा भन्ने चलन छ) गन्दै फुर्सद थिएन । त्यतिमात्र हो र भन्या, पछि हलभित्र पुगेपछि पो देख्यौ ती पहिले जानेहरुले त आफ्ना भाइभतिजा बुहारी आदि इत्यादीलाई समेत ज्याकेट र ब्याग राखेर सिट रोक्न भ्याएछन् । उता आयोजक नेपाली टाइममा दुई घण्टा ढिलो कार्यक्रम शुरु गर्न पाएकोमा दंग जस्तो देखिन्थ्यो । अनि अमेरिकी माइक बीच बीचमा खोक्दा, रोक्दा मह जोडीलाई दिक्क लागेको प्रष्ट हुन्थ्यो । माइक पहिले नै मिलाउनु पर्थ्यो भन्ने दिब्यज्ञान पनि आयोजकमा थिएन । न त कसैलाई यो बेथितिको टाउको दुखाई भयो । तपाईँलाई यस्ता कुराले रीस उठ्छ भने बुझ्नुस् तपाईँलाई नेपालीपन डेफिसेन्सी भन्ने रोग लाग्या छ ।

नेपालमा रौतहट हत्याकाण्ड होस वा कपिलवस्तु हत्याकाण्ड वा काठमांडौ बमकाण्ड यहाँ तपाईँको मन रुन्छ । नेपालीमूलका प्रशान्त तामाङ इण्डियन आइडल बन्दा खुशीले उफ्रन मन लाग्छ । यदि तपाईँले अरुले जस्तै आफ्नो बच्चालाई अरुको बच्चा बनाएर अमेरिका ल्याउन भ्याउनु भा छैन वा आफ्नो नाम, काम, योग्यता ढाँट्न सक्नु भएको छैन । तपाईँले खान बोलाएको आफन्त तीन घण्टा ढिलो गरेर आउँछ अनि सरी पनि भन्दैन भनेर रीस उठ्छ । वा यसपालि मात्र हैन सँधै नेपाली कार्यक्रममा नेपालीले खाएको भाँडो निश्चित ठाउँमा नफ्याँक्ने बानी सम्झेर वा लस एन्जेल्स र डीसीको कार्यक्रममा रक्सी खाएर अरु झगडा गरेको सम्झेर बोर लाग्नु नेपालीपन डेफिसेन्सीका मूख्य लक्षणहरु हुन् ।

यदि तपाईँलाई लाग्छ तपाईँ त पक्कै अमेरिकी हैन । अमेरिकी हुन तपाईको आत्माले दिंदैन । न त त्यो कागजको खोष्टो (नागरिकता) को आधारमा नेपालीलाई यी गोराले अमेरिकी मान्छ । यी गोराले हामीलाई अर्को सात पुस्ता पछि बल्ल अमेरिकी मान्ला कि ? नत्र यी गोराले काले र हिस्पानिकलाई आफू समान मान्नु पर्ने हैन र ? भन्ने जस्ता शंका, उपशंका वा यस्ता विचारहरु तपाईँको मनमा आउँछ भन पक्कै पनि तपाईँलाई नेपालीपन डेफिसेन्सीले धेरै वर्षदेखि सताइराखेको छ । अब तपाईँ पाठकहरुले भन्नु पर्‍यो यो रोगको कुनै उपचार छ कि छैन भनेर कि कसो ? अस्तु ।।।

72 Comments

  1. Mr Fantoos!!
    Just like your name suggests, ur comment is nothing but an adamant, short-sighted, under-educated and frivolent attempt to show yourself the best. Thanks to Ms saraswoti(male/female, i dont know,)who has written very explicitly the painful stories of thousands of nepalese who are suffering in USA with the myriads of problems, rather than chanting the falsifying statements made by some fake-named shrewds like u, who think some luxury that u have mentioned makes u superior than others, when u even dont dare to write your true name, lets not talk about how many people, here or abroad, know u and what contribution u have done to us or nepal.

  2. Mr. Fwantoos,

    What Saraswati Baral wrote is an “observation” of american life. The logic is not lopsided towards or against the Nepali community here. What she wrote is true for more than 90% of Americans. Her writing is not biased or accusatory against anybody? Why did you get so riled up against her? Did she touch a certain nerve? I congratulate you if you are one of those lucky few who does not have to worry about mortgage, car payment or children’s education. As far as I know, even 150K is not a lot of money when it comes to the type of neighbourhood you live in, the people you hang out with, kind of private school you send your kids into and the type of car you drive.

  3. This is only intended for Saraswati baral and similar minded Nepalese.
    What the heck are you doing for past 7 years and still working 3 jobs, no sleep, eating fast food ? I believe you are in Queens NY or Irving TX where you have seen no American life but 5-6 of your room mates.
    Look out, open your horizon…There are MANY Nepalese who earn more than 150K/yr and enjoy a lavish life (have multiple houses, one in Florida for summer on top of their permanent house wherever they reside.) They drive BMW and have no problem on their credit card bills..They go vacation each year. Have you seen Africa (how do you get money to go Africa while living on 3 jobs), have you gone DisneyLand, SixFlags, Hersheypark, Niagara, Pikes peak, Grand Kanyon, wikiki beach, beautiful mountain like Nepal in Colorado, golden Gate, Mt Rushmore, Yellowstone, Helifax, Quebec, vancouver, Toronto, Sydney, MontegoBay, Cancun, …the list goes on from each years Europe vacation.
    If you just linger for 7 years in America in 3 jobs at McDonalds…yes your life would not be better than the ones you wrote. Else..there is life.
    By the way (I have been in USA for just 7.5 years too and have made most of the above except the tour to Sorento (I made to Tuscany but not Sorento) maybe you are googling what/where Sorento is.
    Boy..wake up, go good school..get good paying jobs…enjoy American Life. Dont spill your frustoo life to others.

  4. I THINK IN MY POINT OF VIEWS…..OKAY ! I THINK THEY ARE SANTAN OF NEPALESE > PHATTA > IN AMERICA , KINA BHANE NEPALI ) UKHANLE BHANCHHANI ( NANI DEKHI LAEKO BANI , SAM THING THEY ARE DOING IN AMERICA, KAM GARNE JAGARA CHHAINA JAHA GAENI-BHAENI PHATTAI GARNE THINKO KYA GARNETA ! GUMAN JANNELE SANSARAI GUMACHHA…..
    BETTER DONT GO ATTEND THEIR PARTY MEETING HOW LONG THEY WILL WALKS….?
    MAY SAVE THE INNOCENT PEOPLE INSTEAD OF >
    THATS ALL

  5. The chronology of democracy in Nepal and going overseas have same origin. Since, democracy is still at its infant stage, and the leaders are still practicing with all the political ideologies of the world simultaneously, same is the case for people who have gone abroad. They are trying to prove themselves Nepali in every possible way.

    People residing overseas having Nepalese genetic makeup are hard to lose their Nepali trait even they are growing in alien environment. It will consume some course of time before they generate the feeling of their duty towards their motherland. Then they will start thinking like Koreans and Chinese and know their role for rejuvenating the downtrodden country.

  6. Byas Ji,
    What is wrong if Newari or any other organization running by any group in Washington DC area would like to organize some Nepali Pop Music show or Nepali Fashion show or whatsoever? I see you as some of those hopeless people living in this country with full of opportunities. Your article no matter with whatever intention you have dared to put it in the block, it doesn’t seem in favor of the communical/cultural harmony. Dude, it takes time to change …it’s not that you got DV and started working in 7-11 makes you American over night literally and mentally, it’s gonna take time… What do you expect from a Nepali People who just stepped in either in USA or Europe or anywhere just yesterday? An well developed and well cultured personality?? You know where they are coming from? Don’t you??? It’s the process of the change, takes time.
    But, please understand that you( also other bahun chhetris who have the same attitude) should first clean up your so called NEPALIPAN (bahun badi pan)first to get rid of this problem and not to create MORE problem in the Country (Nepal) and between Nepalese!

  7. Get the sarcasam behind this article. I won’t deny what he said about ” Nepalipan”. Be it USA or anywhere in the world. Good to read some good comments by Mr Rai.

  8. Dear All,
    Thanks for your comments and reading my blog. I appretiate all who have commented on my blog reading the whole blog, reading parts of it or commented just reading others comments. I liked the NepaliPara comments on my NepaliPara article. I specially liked Kaleka ji’s comment who said my article is also written in Nepali Style. I liked Sam’s comment who evaluated my grade- 5th Grade. I always liked to write something for the people from all walks of society/life, especially for common people. There are all sorts of articles available for socalled Intellectual People in this world. I thought, I am not so successful in this effort. Now, I came to know that I was wrong.

    Once again, this is a Humor/Satarical Blog not a Reality Show. If you find some reality in this article, that is my success. I do expect more comments. Amin=Ashtu!

  9. Byasjee Namaskar,

    Sorry for not to pay attention in the title of the Blog.We have a proverb ‘Newar Bigriyo Vojale’.If that group or family or couple that u mentioned in your article has been reuning day by day in terms of prosperty or health or image making following that day then there is some reality in what you have written.But if they have been progressing in all walk of life after that ome-day-organization or two-man-organization that’s welcome then that masti was essential for him to go through for he can move ahead.This is about his freedom,internal freedom. If you feel bad when someone feel good then please don’t hurt yourself for my sake.I don’t mean to hurt you by writing all this. I salute you for your humour which made me write all this.

    jeevan
    moscow

  10. Hi all dear Nepali ,
    Just Read The Comment Of Our Nepali Friend He May Be Elder Than Me But I Said Friend I Really Liked His Comment More Than This Article The Artical By Jas Raj Rai Thanks Dear Bro For That Because OF You I JUst Got Some Thing In Me

  11. i read this article. well….what can i say about it. i don’t think this article is not too bad. anyways, some of us considered as a good article. some of us also considered as better than the best, its in nepali style too.
    first thing whoever wrote this article, he/she must improve the writing skill if he/she wants to express himself/herself. I guess the 5th grader nepali student residing in nepal now can write better than this article.
    This person must be very jealous of his/her friends and other nepalese people around him/her. I guess thats the way nepalese want. Thats what they do. Neither they reach high nor they let their people reach high. We make feel ourself let down after reading this kind of article.
    whatever this article says, the truth is that we still have jealousy even though we are living in US or anywhere around the world. The other thing is no matter what you will have the same attitude wherever you go. you are who you are. we came here from nepal and no one can change that. Green card or citizenship it doesnt matter, you will still have the same nepali attitude. oh yeah one more thing, even americans if they go to nepal and live there for long time after living half of their lifetime here in US, they will not be called nepali on the street. We say “Hey, look khaire”. he cant change himself to nepali, but still he can show off a nepalese attitude. Thats what we do here.
    So people, think that we are the luckiest among those nepalese. Deep down in our heart we still are nepali no matter what.

  12. I think the writer doesn’t intend to hurt newars.That was just an example.Anyway whatever he has written it is 100% correct.Nepalese are nepalese wherever they go n whatever citizenship they have

  13. Same in Paris.One or two so called leaders have deceived all LATAGAANDAS.Paisa Uthaune ani moj Garne.These people say they are big leaders but in Nepal nobody knows them.Some people are Krantikaris but they don’t knowtheir own background and history.

  14. जसराज राई जि
    तपाईको कमेन्ट पढ्दा निकै खुसी लाग्यो अनि तपाईको कमेन्ट निकै कुराहरु बुझ्न पाईयो यस्तै यस्तै कुरालाई समेटेर एउटा लेख लेख्दा कस्तो होला किनकी तपाईको अनुभब सेयर गरेमा हामीले पनि केही बुझ्न पाईन्थ्यो की

  15. I really liked the Jasraj’s article. Awasome!

    I think the Byas guy was trying to show that he’s good and rest are bad here in the United States. His article is greatly flawed. He has totally ignored the Nepalese, who through their hardwork and luck, have achieved success. They are worried about Nepal and always try to find a way to help out.

    Nepalese in the United States are doing an awasome job. We are onf of the most honet and harworking people here. Cheers!!!!

  16. Hallo Byasji,

    Indians (Bengalis, Punjabis, South Indians, Patels and Maewaris) all together have 157 , Sri Lankans Tamils have 27, Sri Lankans Singhalis have 21, Bangladeshi have 19, Thais have 29, Phillipines have 11 and Nepalis have 20 Nepalis Organisations. and there are only 2 Newari Organisations.
    There are still many more missing.
    Byasji, create one Bahun Organistion and become President, make your american wife vice president, your second nepali wife treasurer and your rangi changi children members.

    Then America will be even more colourful..

    Jyami Texas

  17. i m so happy to read this article, Well done! As far as i understood, this iz reality of Nepalese people in overseas. I want to add something, you know all nepalese who are in nepal, they believe America, Australia, Canada n few more other developed countries have trees of money, so we people in overseas go and take money easily. Guys, life in overseas iz real. Moreover showing more n being smart ness iz one of da quality of average nepalese people, ali dherai paisa kamaye pachhi ta san boli chali nai farak bhai halchha, am i right?

  18. नेपालीको अमेरिका अनुभव
    सरस्वती बराल
    अमेरिका जानु भनेको स्वर्ग पुग्नु हो भन्ने सोचाइ छ, धेरै नेपालीमा । म सात वर्षदेखि अमेरिकामा छु, त्यसैले यहाँ आफ्ना अनुभव लेखिरहेकी छु ।
    संसारका अधिकांश धनीमा गन्ािन्छन् अमेरिकी । हरेकजसो घरमा पक्की सडक, बिजुली, टेलिफोन, टेलिभिजन, इन्टरनेट, खानेपानी, लुगा धुने मेसिन, ढल, भाँडा धुने मेसिन आदि सुविधा छन् । प्रायःको आफ्नै कार हुन्छ । ८० प्रतिशतभन्दा बढी मानिस सहरमा बस्छन् ।
    टेलिफोनमा ९११ डायल गरे केही मिनेटमै पुलिस, एम्बुलेन्स र दमकल आइपुग्छन् । विभिन्न देशमा पाक्ने खानाका परिकार यहाँका रेष्टुरेन्टमा पाइन्छ । अत्याधुनिक आविष्कारदेखि नेपालमा पाइने कर्कलो, पिँडालु, गुन्द्रुक, कोदाको पिठोसम्म किन्न पाइन्छ ।
    हरेक टोल अत्यन्त सफा छन् । मानिस दिनहुँ नुहाउँछन् । पाइखाना उपयुक्त दूरीमा पाउन सकिन्छ । मानिस जथाभावी फोहोर फाल्दैनन् । धूलो, धूवाँ र फोहोरयुक्त काठमाडौंको तुलनामा यहाँका सहर धेरै सफा छन् ।
    एउटा अमेरिकी बिहान घन्टीवजेपछि आँखा मिच्दै उठ्छ । नुहाएर हतार-हतार निस्कन्छ । ७० माइल्ा प्रतिघन्टा भनेको बाटोमा ८० माइल्ा वा त्योभन्दा बढी गतिमा मोटर दौडाउँदै काममा पुग्छ । उनीहरू काममा व्यावसायिक हुन्छन् । कडा ढंगले काम गर्ने चलन छ । त्यसो नगरे जागिर जाने सम्भावना हुन्छ । एक ठाउँमा काम गरेपछि अन्यत्र पनि काम गर्न जाने धेरै नै हुन्छन् । राति अबेलासम्म काम गर्ने वा रातभर काम गरेर दिउसो सुत्नुपर्ने अवस्था हुन्छ ।
    काम र पढाइ दुवै गर्नेलाई अनिद्राको ठूलै समस्या हुन्छ । बाहिर पाइने तयारी खाना खानु, पर्याप्त नसुत्नु, दुई-तीन ठाउँमा काम गर्नु, काममा असाध्य खटिनु, खर्चले नपुग्नु, परिवार छिन्नभिन्न हुनु जस्ता विषय प्रमुख समस्या हुन् ।
    आर्थिक हिसाबले समाज निकै वर्गीय छ । धनीहरू दिनहुँ धनी हुँदै गइरहेका छन् र गरिब झन्-झन् गरिब । मध्यम वा निम्नमध्यमलाई जीवन जटिल हुँदै गरेको धेरैले स्वीकार्छन् । आम्दानीका हिसाबले सबभन्दा बढी प्रतिशत कर तिर्ने यिनै हुन् र सबभन्दा धेरै काम गर्ने पनि । दुई वा तीन ठाउँमा काम गरेर दैनिक खर्च धान्नसमेत धौधौ पर्छ ।
    अमेरिकामा खर्च हुने कारण धेरै छन् । कम्पनीले पैसा कमाउन विभिन्न लालसामा सर्वसाधारणलाई ग्राहक बनाउँछन् । क्रेडिट कार्डको ऋण हरेकजसो परिवारको ठूलो चिन्ताको विषय बन्छ । अधिकांश व्यक्ति वा परिवार ऋणमा परेका हुन्छन् । ऋणदेखि नडराउने बानी अमेरिकीको छ । भरोसालाग्दो अर्थतन्त्र भएकाले यसो भएको
    हो । ऋणको ब्याज तिर्न धेरै काम गर्नुपर्छ । सामान्य परिवारले खान-लाउनका अतिरिक्त पानी, बिजुली, कोठाभाडा वा घरको ऋण, कलेजको फिस तिर्न लिएको ऋण, मोटरको ऋण, पेट्रोलको खर्च, टेलिफोन, मोबाइल, इन्टरनेट, टेलिभिजन, स्वास्थ्य बिमा, मोटरको पि्रमियम, घरको सम्पत्ति कर, घरको इन्सुरेन्सको पि्रमियम तिर्नुपर्छ । केटाकेटीको स्याहार गर्नेलाई तिर्न, घर मर्मत गर्न, मोटरको मर्मतका लागि र क्रिसमस चाड मनाउन धेरै खर्च लाग्छ ।
    बिरामी परेमा र बिमा नभएमा अमेरिका सबभन्दा दुष्कर ठाउँ हो, बाँच्नका लागि । कार बिगि्रयो र मर्मत गर्न समय लाग्यो वा दुर्घटनामा परियो र काममा जान सकिएन भने जागिर जान सक्छ । कार, स्वास्थ्य, घरको बिमा महँगो छ । कलेजको फिस महँगो छ । यहाँका कलेजमा पढ्नु भनेको अमेरिकीका लागि पनि ठूलै विषय हो । कलेज खर्चका लागि भनेर या त धेरै वर्षदेखि बचत गर्दै जाने वा ठूलै ऋण लिने गरिन्छ । वर्षौं लाग्छ, ऋण तिर्न । क्रेडिट कार्डका ऋणको ब्याज २८ वा २९ प्रतिशतसम्म हुनसक्छ । अधिकांश मानिसले काम गर्ने भनेको सरकारी कार्यालयमा होइन, निजी कम्पनीमा हो । काममा पूरा लगनशीलता नदेखाउनेको जागिर कुनै दिन जान सक्छ ।
    यहा व्यक्तिगत स्वतन्त्रतालाई निकै महत्त्व दिइन्छ । अमेरिकी भित्र जे भए पनि बाहिर मीठो बोल्छन्, अर्काको मामलामा त्यति चासो राख्दैनन् । दमनकारी सम्बन्धमा रहनुभन्दा सम्बन्धविच्छेद नै राम्रो हुन्छ भन्ने सोचाइ छ । सम्बन्ध जोड्ने र टुटाउने कुरा सामान्य हुन् । परिवारका हरेकजसो सदस्यले पटक-पटक बिहे र सम्बन्धविच्छेद गर्नु सामान्य हो । बा-आमाको स्वतन्त्रताको खोजीले कतिपय बेला केटाकेटीले कष्ट सहनुपरेको देखिन्छ ।
    अझै पनि छालाको रंगले रोजगारी र अन्य अवसरमा ठूलै भूमिका खेलेको पाइन्छ । अन्य क्षेत्रमा भन्दा राजनीतिमा गोरा जातिको वर्चस्व छ ।
    डीभी परेर आउने नेपालीले भोग्नुपर्ने समस्या हुन्- कुन ठाउँमा जाने ? बसोबासको व्यवस्था कसरी मिलाउने ? मोटर कसरी किन्ने ? अमेरिकी सडकमा मोटर कसरी चलाउने ? अमेरिकीले बुझ्नेगरी अंग्रेजी कसरी बोल्ने ? चाहेजस्तो रोजगारी कसरी पाउने ?
    अमेरिकी शिक्षा वा तालिम नभएको अवस्थामा यहाँ पाउने नोकरी भनेको न्यूनतम तहको ज्यालादारी हो । यस्तो नोकरीले माथि भनिए जस्ता खर्च धान्न नसक्ने हुनाले निकै गरिबीको सामना गर्नुपर्छ । यस्तो बेला किन डीभी परेछ भनेर पछुताउने तर नेपालै र्फकन पनि नसक्ने अवस्था हुन्छ ।
    अमेरिका विद्यार्थी पठाउनेमा नेपाल गतवर्ष १९ औं देशमा पर्‍यो । करिब ६ हजार नेपाली विद्यार्थीका रूपमा अमेरिका आए । यीमध्ये अधिकांशचाहिँ अन्डरग्राजुएट स्तरमा आएका छन् । यो स्तरमा विदेशी विद्यार्थी भएर अमेरिकामा पढ्नु भनेको अत्यन्तै गाह्रो काम हो । अमेरिकामा बस्न पाउने हुनमात्र विद्यार्थीले सातामा कम्तीमा १२ घन्टा कक्षाकोठामा मात्र बस्नुपर्छ र ४ वटा विषय लिनुपर्छ ।
    गृहकार्य, प्रोजेक्ट, पाठ्यपुस्तक अध्ययनका लागि समय मिलाउनु, हप्तैपिच्छे जस्तो हुने जाँचको तयारी गर्नु कठिन काम हो । त्यसो गर्न नसके सदाका लागि यहाँको अध्यागमनसम्बन्धी कानुनी समस्या आउन सक्छ । कलेजभित्र काम पाउन सकिन्छ, तर त्यो पढाइ जारी रहने सेमेस्टरमा २० घन्टाभन्दा बढी हुन सक्दैन । त्यति कामले दैनिक खर्च पुग्दैन । फेरि सधैं र सबै कलेजभित्र काम पाइन्छ भन्ने छैन । कलेज बाहिर काम गर्नु गैरकानुनी हो ।
    ग्राजुएट स्तरमा आउने धेरैले कलेजमा प्रोफेसरसँग धेरथोर काम गरे एकातिर फिस तिर्न पनि नपर्ने र अर्कोतिर जीविकाका लागि लगभग पुग्ने ‘असिस्टेन्ससिप’ भनेर केही पैसा पाइने हुन्छ । यो हिसाबले हेर्दा ग्राजुएट स्तरमा आउनु धेरै राम्रो देखिन्छ । यस्तो अवस्थामा अमेरिकाको चालचलन बुझ्न पाइने, पढाइमा ध्यान दिन पाइने, छिटै रोजगारीका लागि तयार भइने र रोजगारीका अवसर पनि बढी हुने देखिन्छ । विदेशी विद्यार्थी भएर अमेरिकामा रहँदाको सबभन्दा ठूलो समस्या भनेको खर्च पुर्‍याउने, पढाइ पूरा गर्ने र नोकरी प्राप्त गरी गि्रनकार्डको प्रक्रियामा जानु नै हो । त्यसका लागि लामो समय लाग्छ ।
    पेसागत रूपमा अघि बढिसकेका नेपालीको समस्या भनेको अमेरिकीसँग आफूलाई मिलाइ नोकरी कायम गर्नु र उनीहरूसरह जीवन बाँच्नु हो । यहाँ आई वा यहीं जन्मी हुर्केका नेपालीका सम्बन्धमा अधिकांशले नेपाली भाषा बोल्न नसक्ने वा नचाहने, नेपाली चलन कमै मनपराउने, अमेरिकी चलन बढी छिटो अँगाल्ने, पढाइमा सरदर विद्यार्थी हुने गरेको
    पाइन्छ । अधिकांश अभिभावकले केटाकेटी आफूले सोचेजस्तो ढंगले अगाडि नबढेको गुनासो गरेको पाइन्छ

  19. MENTALITY OF NEPALEASE PEOPLE SHOULD BE DEVELOPED FIRST.THE STORY AND COMMENTS ARE COMING FROM SAME MENTALITY. NEPAL IS 200 YEARS BACK THAN AMERICA IN MANY MANY WAYS. MAYBE ONE COMMENT OR ONE STORY MATCH FOR ONE THING NOT IN MANY WAYS. I THINK BYASJI IS TRYING TO BE A CK LAL JR.

  20. eutaa kuraa Mr. Byaasko ekdam Thik laagyo, maanchhe jahaa gaepani aaphno pan/paaraa liera nai gaeko hunchha bhanne. tyo Nepali le US nalaane kurai bhaena. kasaile lageko chhaina bhanchha bhane tyo jasto murkha kuraa garne aru kohi chhaina.
    I think Byas is right in this point.

  21. सटिक कमेन्टको लागि धेरै धेरै धन्यवाद जसराज राई जि लाई|

  22. Dear Jeevan ji,

    I do appreciate your feelings. I would suggest to read the title of the blog and read under which section it is published- Humor/Satire. This is not a reality show. If you see some realities in it, that will be my success.

    Regarding Newar Organization, I do not understand why Newari Orgns. need to promote Nepali Pop culture in USA. Both Newar orgns. in USA is competing each other to promote such events. If you think, this is right then I have no comments.

  23. जसराजजी सटिक विश्लेषणको लागि धन्यवाद । ब्लगमा वेतुकका कुरा गर्नुभन्दा सवैले यस्तो सटिक विश्लेषण गरेर ज्ञान वढाउन सहयोग गरे कसो होला ?

  24. नेपाली पाराको कुरा गर्ने हो त यहाँ लेखिएका कुराहरु deny त गर्न मिल्दैन तर making a mountain out of a mole hill भएन भने?? अहिलेसम्म धेरै राम्रा लेखहरु यहाँ पढ्न पाइयो, केही नराम्रा पनि थिए, तर यो चाँही साच्चिकै बेकम्मा लेख जस्तो लाग्यो। कमेन्ट गर्ने ईक्षाले कमेन्ट गर्नु भन्दा पनि सलोक्यजीलाई यस्तो ब्लग नराख्न सानो अपिल गर्न आएको हुँ म। धन्यवाद!

  25. I am here in USA for about 8 years but I haven’t hear any different organizations opened by a family. In other words for me its like a fake story. Yes its true in USA there is a cultural group (NEWA)but the main ambition of them is not to sit and drink wine. The ambition is to protect the culture. Writer you also mentioned that even if we get citizenship they will not treat us as a US citizen is not true. The good thing is this country is not like NEPAL where people have time to talk about other and rubbish things. So here no one cares about who is from where actually the only thing they need is Social Security number and eligibility to work in US. And if both the requirements are okey then they will pay the same amount of tax as the GORA pays and get the same benefits as the GORA gets.But one thing is true here are not good program organizers so the situation you get might be true. And I don’t doubt about the sits situation and line situation and Microphones situation/Mic Situation. Any way thank you for reading.

  26. yi nepali haru bidesma gayepani aafno riti chhahin bhuldainana bhanne kura chhai 100% pramanit bhaisakyo.
    america ma gayera pani yesto asabhya byabahar.
    sala laj napachekaharu,
    ani yehaaayera khub phurti parchhan,4 paisako pani somat nabhayekaharu.

  27. Byasjee Namaskar,
    Newari sastha was there (in Nepal and in Ameraica) even when you were not born. None raised any question about this.What happens to you if you are not allowed to write what you have written in this article.What happens to Tij celebrators if they are not allowed to do that.If you cannot learn some lesson of freedom livin in America you have some ? problem.This is may be heridetary.This can be heeled only when all the community flourish and live in harmony with eachother.I invite you in Mhapuja,you invite me in chhhat or Bada Dashain. We celebrate festivals not to tease each other but to preserve it for our future generations.If american society or russian society are happy with ethnic personal-god celebrations why this Byas donot wish to cash the colossal cultural heritage to boost Nepali economy.

    moscowjeevan

  28. not bad its normal sabai showy hune raichhana
    byas ji ko lekhai alli khaskeko lagyo not so best but cant say bad too.

  29. ब्यसजीको लेखमा सत्यता छैन भन्न सकिन्न । मलाइ २ वटा कुरा याद अायो। इस्लामको अन्धभक्त भएर भारत र पाकिस्तान बिभाजन समयमा भरत छोडि पाकिस्तान जाने भारतीय अहिले ६० बर्ष पछि पनि शरणार्थी भै जिवन बिताइ रहेका छन भन्ने सुने । पुस्तौ पुस्ता बिताएका भुटानी सबैले देखेकै छ। अमेरिकाको सबै भन्दा बिरोध गर्ने प्रचन्डले पनि मौका परे छोरा पठाउँन बेर छैन ।

  30. लाहुरे ले लेखेको कमेन्ट मलाई मन पर्‍यो। अफुलाई ठुल बडा भनाउदाहरु नेपाल म घुस खयायर कमायाको पैसा साले गोराहरुको देशमा लगेर छोरा छोरिलाइ मस्ती गर्न लगाएका छन् भन्दा त !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  31. Thanks JusRaj jee . i read full comment which u wrote here . i m still optimistic about my country . It wll be developed soon .whereever we are we will back our own country and contrubute our skill and experience too our contry then one by one it will be go in improving.
    gom belgium

  32. Thanks JusRaj jee . i read full comment which u wrote here . i m still optimistic about my country . It wll be developed soon .whereever we are we will back our own country and contrubute our skill and experience too our contry then one by one it will be go in improving.
    gom belgium

  33. Hello All
    Greetings

    Please read it, its a very good artilce by Karna Sakya. I wish Nepalese political leaders would read it, and change their behaviour and general attitude towards peace and development in the country.

    कहाँ पुगे अरू कहाँ छौं हामी….

    कसले सोचेको थियो माझाीहरूको सानो मुलुक सिङ्गापुरले ४०–४५ वर्षको अन्तरालमा यस्तो विकास गर्ला भनेर? समय र सत्यलाई बुझने एउटा गतिलो नेता पायो भने देशले कति छिटो विकास गर्न सक्दोरहेछ!

    समृद्ध, समुन्नत र सुखी समाज सहमति र सम्झौताको वातावरणमा मात्रै निर्माण हुन्छ। समय र सत्यको संवेदनशील सिमाङ्कन थाहा पाउन सकेनौँ भने हामी पराजित हुन्छाँै। इतिहासले मात्र होइन, वर्तमान घटनाक्रमले पनि यस्तै देखाएका छन्।

    जतिसुकै जटिल चुनौती किन नहुन्, समाधानको उपाय समयको यन्त्रमा लुकिरहेका हुन्छन्। यो यन्त्र सहमतिको ‘कि–वर्ड’ बाट खुल्छ। जबर्जस्ती गर्‍यो भने त्यसका सम्पूर्ण ‘हार्डवेयर’ र ‘सफ्टवेयर’ खत्तम हुन सक्छन्। समय र सत्यलाई आत्मसात् गरेर काम गर्ने वातावरण सिर्जना गर्न सक्यौँ भने हामी पनि भियतनाम र कम्बोडियाले जस्तै आधुनिक विज्ञान र प्रविधिको प्रयोग गरेर विकासको छलाङ मार्न सक्छौँ।

    सिङ्गापुर पहिले एउटा सानो बन्दरगाह थियो। जहाज आउने बेला केही चहल–पहल हुन्थ्यो, अरू बेला मानिसहरू माछा मारेर जीविकोपार्जन गर्थे। नाजुक आर्थिक अवस्थाका कारण धेरै मानिसहरू ठूला पसलमा छिर्ने हिम्मत नभएर फुटपाथे पसलमा सामान किन्दथे। कसले सोचेको थियो, माझीहरूको त्यो सानो मुलुक ४०–४५ वर्षको अन्तरालमा विश्वको एउटा व्यवस्थित र विकसित देश हुन्छ भनेर? समयको माग र सत्यको हाँकलाई चिन्ने र बुझ्ने गतिलो नेता पायो भने देशले कति छिटो विकास गर्न सक्दोरहेछ!

    ३० वर्षअघि म मलेसियाको क्वालालम्पुर जाँदा सारा शहर एउटा सडकमा सीमित देखेको थिएँ। सङ्कीर्ण जातीय र धार्मिक विचारधारा बोकेको मलेसियाले समयको आवश्यकता पहिचान गर्दै ‘अनेकतामा एकता’ को अन्तर्निहित शक्ति परिचालन गरेर यति छिटो विकास गर्‍यो, आज त्यो देश नेपालको समेत अन्नदाता बनेको छ। पहिले थाइल्याण्ड पनि एउटा कृषिप्रधान देश नै थियो। ब्याङ्ककका मूल सडकमा कट्टु लगाएका पसलेहरू सेकुवा पोलेर बेचिरहेका देखिन्थे। झ्वाट्ट हेर्दा थाईहरू नेपाली जस्तै देखिन्छन्, तर थाइल्याण्ड र नेपालको विकासको गतिमा निकै ठूलो अन्तर छ। अहिले थाइल्याण्डको भौतिक संरचना, मानिसहरूको रहनसहन, तौरतरिका हेर्दा त्यसको सम्पन्नता कुनै विकसित मुलुकको भन्दा कम देखिँदैन। त्यहाँ राजनीति गर्नेले गरिरहे, तर सबै जनताले आ–आफ्नो जीवनशैलीलाई अनुशासित र जिम्मेवार बनाउँदै कुरा भन्दा काम बढी गरेर आफू र देशलाई समेत द्रूतगतिले विकास गर्दै लगे।

    अरू देशको के कुरा गरौँ, वर्षका चार महिना जलमग्न हुने अनिकालग्रस्त बङ्गलादेशले समेत अनेकन् आन्तरिक राजनीतिक मतभेद हुँदाहुँदै राष्ट्रिय हितको लागि विश्व बजारको मागअनुसार औद्योगिक विकासको जग बसालेको छ। आफ्नो राष्ट्रिय स्वाभिमानको लागि बङ्गलादेश आफ्नै ‘गड मदर’ सामु पनि झुकेन, तर हाम्रा सबै नेताहरू राजनीतिक स्वार्थको लागि अर्काको इशारामा हिँड्न समेत हिच्किचाउँदैनन्।

    शत्रुकै भएपनि राम्रो कुरा ग्रहण गर्न सक्नु कमजोरी होइन, शक्ति हो। स्वतन्त्रतापछि श्रीलङ्काले ब्रिटिस साम्राज्यबाट विरासतमा पाएको निजामती एवम् प्रशासनिक संयन्त्रका समय सुहाउँदा गुणहरूलाई परिमार्जित गरेर राज्यलाई स्थिर एवम् सबल बनाएको र देश विकास गर्दै लगेको छ। त्यसैले ४० वर्षको निरन्तर गृहयुद्धबाट पनि श्रीलङ्काको विकासमा कुनै आँच आएको छैन। परिवर्तनको नाममा समयले निखारेका अतीतका ‘टाइम अनर्ड’ प्रावधानहरूलाई हटाएर विकासको अङ्कुरले जरा गाड्न सक्दैन।

    आज सारा विश्व चीनको जल्दोबल्दो आर्थिक रापमा हात ताप्न प्रतिस्पर्धा गरिरहेको छ। कसले सोचेको थियो १०–१५ वर्षअघिसम्म होटेलमा नुहाउन बाल्टिनमा तातोपानी दिने अनि राति बचेको खाना तताएर भोलिपल्ट ‘ब्रेकफास्ट’ खुवाउने चीनका कुनाकाप्चामा अहिले पाँचतारे मात्र होइन, साततारे विलासी होटेलहरू फालाफाल छन्। भेष–भुषा र भाषाको साँघुरो इनारमा जिन्दगी बिताइरहेका चिनियाँहरू खर्पन बोकेर धानबारीका आलीमा हिँडिरहेका देखिन्थे। तर आज उनीहरू विश्वको पर्यटन बजारका सबैभन्दा महत्त्वपूर्ण ग्राहक बनेका छन्।

    १०–१५ वर्षअघिसम्म १०० अमेरिकी डलर भन्दा कम वार्षिक औसत आय भएको भुटान आज एउटा नदीबाट बिजुली उत्पादन गरेर दक्षिण एसियाकै सम्पन्न राष्ट्र बन्न पुग्यो। यो कुरा सुन्दा दुःख लाग्छ। दुःख भुटानले प्रगति गर्‍यो भनेर होइन, हिमालै बोकेको नेपालले अहिलेसम्म जलविद्युत्को क्षेत्रमा खासै उपलब्धि हासिल गर्न सकेन भनेर हो। अथाह जलस्रोतले हामीलाई सधैँ पर्खिरह्यो, तर विचरा नेपाली पानीले समयको मूल्यलाई चिनेर आफ्नो कण–कणभित्र लुकेको उर्जालाई उपयोगमा ल्याउन पाएन, बरु आफ्नो देशको मलिलो माटो बगाएर विरानो ठाउँलाई उर्वरा बनाइरह्यो।
    लोभ लाग्छ, छिमेकी देशहरूको प्रगति देखेर। केही हप्ताअघिको कुरा हो, म भारतको एउटा टेलिभिजन च्यानल हेर्दैथिएँ। उत्कृष्ट उद्यमीहरूको सम्मानमा आयोजित एउटा कार्यक्रममा भारतका अर्थमन्त्री पी. चिदम्बरम्को भाषणले मेरो ध्यान आकर्षित गर्‍यो। कालो फ्रेमको चश्मा र हिउँजस्तो सेतो धोतीमा देखिएका एसियाका एक विख्यात अर्थशास्त्री एवम् योजनाविद् चिदम्बरम्ले प्रसन्न मुद्रामा बोल्दै भनेका थिए, “आज भारतको कुल औसत वार्षिक उत्पादन ९ प्रतिशतले बढेको छ, भोलि १० होला, पर्सि ११। तर यो मात्र हाम्रो सपना होइन। भारतको सपना १० वर्षभित्र विश्वको विकास तालिकाको दशौं स्थान भित्र पुग्नु हो।” उद्यमीहरूलाई उनको आग्रह थियो, “जानुस्, संसारका ठूल्ठूला बहुराष्ट्रिय कम्पनी किन्नुस्, ब्याङ्कहरू खोल्नुस्, हलिउडलाई जित्नुस्, विदेशी सञ्चारमाध्यममा आधिपत्य जमाउनुस्… यसको लागि भारत सरकारले तपाईहरूलाई चाहिने मद्दत गर्नेछ। अनि हुन्छ, भारतको सपना साकार।”

    अर्थमन्त्रीको त्यो आश्वासनले भारतीय उद्यमीहरूको छाती कति चौडा भयो होला, सजिलै अनुमान गर्न सकिन्छ। म आफैँ पनि एकछिनको लागि त्यो प्रभावशाली भाषण सुनेर गम्भीर सोचमा डुबेँ। भारत सरकार आफ्ना नागरिकहरूलाई संसारको मालिक बनाउन कोशिश गरिरहेको छ, हामी आफ्ना दाजुभाइहरूलाई विदेशमा नोकर बन्न पठाइरहेका छौँ।

    १५ वर्षअघिसम्म नेपालमा भारतीय पर्यटकहरू आउँदा यहाँका होटेलका ढोकापालेले समेत हेप्ने गर्दथे। ती भारतीयहरू नयाँ सडकका पसलमा एउटा सानो विदेशी माल किन्न पाउँदा बच्चाहरू जस्तै दङ्ग पर्थे। आज उनीहरू स्वदेशीपनमा शान गर्छन् र भारतीय हुनुमा गौरव ठान्छन्। हुनत भारत मेरो देश होइन, तैपनि छिमेकी मुलुकको प्रगति देखेर मन खुशीले ढक्क फुल्छ। भारतको प्रगतिबाट नेपाललाई पनि केही सहयोग त प्राप्त भएको छ― पहिले नेपालीहरू दरवानको जागिर खान मात्र इण्डिया जान्थे, अहिले रेस्टुरेण्टहरूमा कुक र क्याप्टेनको काम गर्न, जङ्गल सफारी लजहरूको व्यवस्थापन हेर्न जानेहरू पनि छन्।

    आफूसरहका अरू देशले ठूलो प्रगति गरिसकेका र आफ्नो देशमा विकासको सूर्य डुब्दै गइरहेको कटुसत्यलाई स्वीकार गर्नुपर्दा मनमा दुःख हुने नै भयो। के भयो नेपालमा? यति सरल र सानो मुलुक भएर पनि किन हामीले विकास गर्न सकेनौं? टोनी हागनले एकचोटि भनेका थिए, “१९५० को दशकसम्म नेपाल र दक्षिण कोरियाको आर्थिक अवस्था एउटै थियो।” अहिले कोरिया कहाँ पुग्यो र हामी कहाँ छौं? के हाम्रो यो अवस्था राजनीतिक अन्योलको कारणले मात्र भएको हो? कि नेताहरू भ्रष्ट भएकाले वा हाम्रो नकारात्मक मानसिकताले?

    एकचोटि मदनकृष्ण र हरिवंशले खुल्ला बाकसमा राखेर विदेश निर्यात गर्न लागिएका भ्यागुताहरूसँग तुलना गर्दै अरूको खुट्टा तान्ने नेपाली प्रवृत्तिप्रति व्यङ्ग्य गरेका थिए। त्यस्तै, मित्र अनिल चित्रकारले महादेवका एक भक्तको कथा सुनाएका थिए― भगवान शिवले खुशी भएर एक भक्तलाई छिमेकीलाई दोब्बर लाभ हुनेगरी वरदान दिने भएपछि उसले आफ्नै एउटा आँखो फुटाइदिन भनेको थियो रे, ताकि छिमेकीका दुई वटै आँखा फुटून्! यस्ता चुट्किला सुन्दा कहिलेकाहीँ नमीठो लागे पनि, यिनले हाम्रो वास्तविकताको आभास गराउँछन्।

    पी. चिदम्बरम्को भाषणले मलाई जति प्रभावित गर्‍यो, त्यत्तिकै नमीठो हीनताबोध पनि गरायो। तर, केही क्षणमै मनमा फेरि एउटा आशा पलायो― कमसेकम हाम्रो देश अफ्रिकाको सव–सहारन मुलुकहरूमा जस्तो गरिबीको महासागरमा डुबिसकेको त छैन। सौभाग्यवश हामी दुई शक्तिशाली र सम्पन्न राष्ट्रहरूका बीचमा छौँ। नेपाल अब दुई ढुङ्गाबीचको ‘विचरो’ तरुल होइन, दुई ठूला सुनखानीबीचको पुल या हीरा–मोती जोख्ने तराजुको ‘फलक्रम’ भएको छ।

    जसरी धपधप बलिरहेका दुई वटा हिटरका बीचमा राखिएको वस्तु तात्दै जान्छ, त्यसरी नै समकालीन विश्वका शक्तिशाली ‘इकोनोमिक पावर हाउस’ भारत र चीनको अद्वितीय विकासको राप र तापले नेपालको चिसोपनलाई पनि ढिलोचाँडो न्यानो पार्छ। योे प्रक्रियालाई कसैले रोक्न सक्दैन। किनभने यो प्रकृति एवम् विज्ञानको नियम हो। प्रश्न यति मात्र हो― समय कति लाग्ला?

  34. मलाई जसराइ जिको कमेन्ट राम्रो लाग्यो ग्रिन कार्ड लियर अंेरिका आuने नेपाली भनेको जुम्लाबाट काठमाडौं अ/uने एक नेपाली जस्ताइ हो उस्लाउ काट्मान्डु अौँदैमा पैसा झर्ने होइन तेस्ताइ कोहि नेपाली ग्रिन्कार्ड पाउदैमा डलर को रुख्मा पुग्ने पनि हैन कुरा आफै बुझ्नुस् मित्र, नेपालि नागिरिकात/ च्य/पेर काठ्मान्डु पुगेको जुम्लिको के हालत हुन्च ? तेहि हालात हो ग्रिन कार्ड हुने नेपालिको युस मा जसरि जुम्लिलाइ तपाइ कठमान्डुको सडकमा परैबाटचिन्नुहुन्च तेसै गरि गोरा काला सबैले पहिचान गर्न् सक्चनकि त्पाइलाइ ( lagnguage, dressing, habit and so on ) हेरेर ए एुटा नया जुम्लि रहेच (जुम्लि Only for exalample not for offenseive use)

  35. malai k lag6 bhane amerika bhanne des ma nepali le j gareni hun6. aakhir nepalile aafno pad lolupatata dekhaihal6 ni ta…..kam chaina post matra..nepali bhanekai yastai hun6 k netaharu here bhai halyo ni ta.

  36. Nepal ma basne madhes ko manche nepal ma nai madhise bhanera refer garcha bhane tapailai aja america gayera parsi american bhanne? kina? k cha tapai ko american ko uthan ko lagi contribution?

    Secondly, nepal ma 12 arab rupiya ta raksi le rajaswa uthcha, k newar le matra khayera teti rajaswa uthcha? Yesari anti semetic statement ra lekh lekhera nepal ma bahun ra chettri le dherai raj garyo. yinihar nai raksi khane ani aru lai dekhaune. aba yesai chaldaina rajniti nepal ma wa america ma.

    bhannus dherai raksi ma time ra nagad kharcha garne thik hoina chahe america ma hos, wa nepal ma.

    Bikirti ra exploitation ko mool jaro nai bahun ra chettri ho. chahe aja hos wa hijo, wa 1000 barsha pahila. itihas hernus, yesai bhancha

  37. हेल्लो सथीहरु,

    होईन त्यों नाथे अमेरिका को ग्रीन कार्डमा त्त्य्सतो के छ हँ? काम नगरी कही पानी खाना कसैले फ्री मा दिनेहोइन क्यारे, अब किन अमेरिका गएँ भन्दैमा फुर्ती लाउने??

    अमेरिका को बसाई भन्दा अझ यू के को बसाई महंगो र कठिन छ, त्यसैले म ब्रिटिश एक्स आर्मी भएको नाताले मैले पाऊने ब्रिटिश नागरिकता त्यागेर अहिले अफ्रिकामा सरभाईब गर्दैछु, ब्रिटिश नागरिक पाऊने साथ ब्रिटिश कसैले भंदैना क्यारे, उही नेपाली इमिग्राट नै भन्छ र अहिले त ब्रिटिश सरकारले ब्रिटिश नागरिक शरह सुबिधा पनी दिएको छ र त हामी थुप्रेई लाहुरेहरु त्यों त्यागन बिबस छौ भने नेपालिहरू अमेरिका गयर एउटा ग्रिन कार्डको को लागी ज्यांन फालेको देख्दा त मलाई दया लाग्यो. अझ अमेरिका म छू भनेर किन घमंडा गरेको होला???

    पर्देशको बसाई एकदम कठिन छ त्यसैले कसैले पनी परदेश बसेर फुर्ती लाउनु राम्रो नहोला नत्र मलाई लागछ. हामी नेपाली जहि गए पनी नापाली नै हो र यसैमा हामी गरब गर्नु पर्छ. तर त्यों नाना भाती गरेर पाएको कगजमा घमंडा होईन. नेपलीहरुलाई पर्देशमा आफ्नो सम्झेर माया गर्रौ यो नै बुद्धिमानी हो.

  38. hahaha ..

    U r perfectly right .. there are few people here who think .. without them nepali people in USA will die .

    mind u ..there are few people like these and unfortunately … they are the leader here …same like in Nepal

  39. This guy is literally buyers, cause he just mentioned about Newari Sastha. He must be related with Sitaula or Subedi, that is why he did not mentioned anything about the sastha runs by Sitaula or Subedi. No matter of what one thing is clear that this Byas Fyas wants to be hero all over, even in America thats why they can not digest if some other religious group open their organisation. Reason is clear, cause no Byas or Chyas could be Chairman or president of this kind of organisation. Man, at least you should mention the name of some sastha runs by Subedi or Sitaula.

    We all know that, person like Byas and article like he wrote in My Sansar can devide Nepali in all over the world. If you are living in America, at least, learn to respect other cast or community or ethic group and their value. Don’t cover up your weekness and pretend like you are pandit in all subject.
    SASTHA LAI KAMAI KHANE VADO BANAUNA PALKEKO LAI NEWAR, GURUNG, SHERPA RA LIMBU KO SASTHAMA HALI MUHALI GARNA NAPAYERA JANG CHALE JASTO CHA YO BAJE LAI.

  40. हैन article भन्दा त comment हरु पो बहुत् घत् लाग्यो त!

    ****
    To admin:
    Thanks for making the comment box firefox-capable

  41. राम्रो कुरा सोचौँ, राम्रो काम गरौँ अनि राम्रो किरा बोलौँ सबै राम्रो हुन्छ ।

    व्यक्ति पिछ्छे क्लब र समिति खोलेर कसैलाई डसेनन् भने त्यहाँ नेर आपत्ति हुन नपर्ने हो । स्वास्नी , बुढा र छोराछोरिको अलग अलग एसोसिएसन खोलेर जीवन जिउने र बिताउने फूर्सद अमेरिकामा बसेको नेपालीलाई छ र उ त्यो गर्न चाहन्छ भने, व्यास महोदयलाई रिस नउठ्दा जाति हुन्छ ।

    अमेरिकी हुन व्यासजी पहिला तपाईँमा क्षमता सिर्जना गर्नोस , क्षमतामा विश्वास गर्नोस र अघि बढ्नोस् तपाईँ केही तान अमेरिकीलाई कजाए बस्न सक्नु हुनेछ । हैन भने तपाईँको सोचमा आँफू अमेरिकामा थोपरिन आइपुगेको डि भि परेको एउटा कमसल नेपालीको चिन्तनग्रस्त हुनुहुन्छ भने, तपाईँलाई कुनै कुइरेहरू मिलेर शरीरभरि अमेरिकाको छाप खोपेर अमेरिकी भइस् भन्दियो भने पनि , तपाईँ भित्रको हीन मनोग्रन्थिले ७ पुस्तासम्म अमेरिकी बन्न दिने छैन ।

    शूभकामना तपाईँ जे रूपमा चिनिन चाहनुहुन्छ , त्यो तपाईँलाई नसीब होस् !!!

  42. Just to add something that has changed from Nepal to USA
    1. One bottle of Tuborg changes to Six pack Budlights
    2. We get more flavors and sizes in Marlboro cigarettes
    3. Our sister’s “Teej” celebration starts with wine, beer and

  43. यो जेहो ठीकै लेखेको हो , महीले पानी थापाएको कुरा हो म पानी अमेरिकमै छू /
    याहा त अज …. नेपलाबाट कसहिको छोरी ,बुहारी आएको थाहा हुने साथ Girl Friend बनाउना आई पुग्छ /
    अज नेपाल बाट लोगने छोडेर आउने र नेपाल बाट स्वास्नी छोडेर आउनेहरु त संगाई सुत छान /

  44. जसलाई यो लेख चित्त बुझ्दैन, उ ढुक्क भए हुन्छ। किनकि उसलाई नेपालीपन डिफिसेन्सी भन्ने रोग लागेको छैन। जसलाई चित्त बुझ्छ, उसले आवश्यक उपचारको लागि विचार गर्ने कि?

  45. व्‍यासजी, कुरो ठीक लेख्‍नुभो। तर तपाईलाई पनि अमेरिकी हरियो कार्ड र त्‍यसपछि कागजको खोस्‍टाको प्‍यास लागेको कुरा किन स्‍वीकार गर्नुहुन्‍न?

    पातालभुमिमा वसेर तपाईले लेख्‍नुभएको रहेछ, “..यी गोराले हामीलाई
    अर्को सात पुस्‍तापछि बल्‍ल अमेरिकी मान्‍ला कि? नत्र यी गोराले काले र
    हिस्‍पानिकलाई आफु समान मान्‍नुपर्ने होईन र?”

    अमेरिकामा पनि आदिवासी नेटिभ रेड इन्‍डियनहरु छन, होईन र?
    ईनीहरुलाई चटटै बिर्सीदिनु भएछ – यो बानी पनि तपाईले उल्‍लेख गरेका
    नेपालीपन डेफिसिएन्‍सी अन्‍तर्गत नै पर्छ कि?

    जे होस, तपाईमा अमेरिका पुगेर एउटा कुरोमा विवेक आएछ भनौ वा नेपालको जातपात सबैभन्‍दा पहिले राखेर हेर्ने बानी गएको छैन रहेछ भनौ।

    माथि उदधृत तपाईले राखेका प्रश्‍न न्‍यायोचित छन। तर सोही कुरा नेपालको सन्‍दर्भमा किन कहिले सोच्‍नुभएन वा सोचेर पनि केही लेख्‍ने आँट गर्नुभएन? सायद तपाईको नजरमा यो नेपालमा लागु हुँदैन होला।

    नेपालमा कति आदिवासी जनजातिहरु छन जसको सात त के आठ पुस्‍ता नाघिसक्‍दा पनि दुईचार जातले “आफैमात्र खाँउ राज गँरु” भनेर उनीहरुलाई आफु समान मानेका छैनन र समान अधिकार दिलाउने सही प्रयास भएका छैनन। यसको उदाहरण तपाई जस्‍तो बिज्ञलाई दिईरहन नपर्ला।

    पातालभुमिमा पनि सबै कुरो जातपातको लेन्‍स लाएर हेर्ने नेपालदेखिको बसेको बसेको बानी कँहा छुटदो रहेछ, हैन त व्‍यासजी?

    देशको मायाले प्रेरित भएको भन्‍दा पातालभुमिमा राजनीति गरेर नेपालमा
    केही फायदा स्‍वयमलाई वा नातेदारलाई दिलाऊ भन्‍ने ध्‍येय राखेको भनी
    पढनमा आएको छ नी। कलले कति जाँड खाए वा खान्‍छन, को पप गीतको पछि लागे, त्‍यो खेदो खनने तिर नजाम। केहि सकारात्‍मक पनि देख्‍नुहुन्‍छ कि?

    पातालभुमिमा सबैलाई समान अधिकार छ भन्‍छन, घुसखोरीलाई हाम्रो नेपालमा जस्‍तो देवताको रुप ठान्‍दैनन। हो कति भ्रष्‍टचारीका छोराछोरी र नाताहरु पातालभुमिमा पढछन ‘रे — तेही घुसको धनमा। तर तिनीहरु नै उल्‍टो नेपालमा घुसखोरी व्‍यापकरुपमा छ र निर्मुल गर्नपर्‍यो भनेर अझ चर्को स्‍वरमा कँराउछन ‘रे। यसलाई त सकारात्‍मक रुपमा लिनपर्ला। किन लेख्‍नुहुन्‍न यस्‍त विषयमा?

    जँहा वसेनि नुन खाएर घुन दिनु भएन।

    जेभेपनि तपाईको लेख चाखलाग्‍दो छ।

    अस्‍तु।

  46. base leass article.
    How can this type of article can get space in this blog. There are lots of important issues to be dealt.
    See what is written

    Newari sanskriti ko uthan garna Pop sangeet ko karyakram garne.

    Hae what a ridiculous statement. Why are you so much irritated with Newari culture. what you know about Newari culture.

    This is the most hawa dari lekh in this blog i ever read.

  47. Good humorous and sattire to nepali behaviour. Self realization is must to understand oneself. It might in USA or EUROPE or JAPAN.

    Same things can be seen in other parts of world too.

    Thanks for article.

  48. Tapaaiko aafno sochaai galat bhanna kattipani mildain, tar afshochko kura Amerikamaa Nepali pan bhanera tapaile aafnai titlelai ajha ramrari pratyaunu bhayo. Manab bhitrako irshya le janmaaune negetivity laai genaralise garne baani pani sarahi aunauthopo cha. Yo lekha le malaai te Nepali matra ko beijat garnu bhayo jasto po laagyo. Ke garnu bhanna naramaailo laagepani kahile kahi baadhya hunu parne rahecha.

    bedeshine haru ko arko pato-laai pani ramrari kelayer lekha-laai tikhaarnu bhayeko bhaye alikati bhayepani saandharbheek hune thiyoki. — kina sastha ko janma huncha tesko bastbeektaa laai pani tapaiko lekhmaa gasnu bhayeko bhaye sayed tyo lekhanko kehi hunthyoki.

  49. मेरो हेराई मा अमेरिका हामी नेपाली हरुको लागी एउटा लोक कथामा भने जस्तै “अंधा हरुले हात्ती छामेर गेरेको बर्णन” जस्तै हो जसले जे जे देख्छ भोग्छ तेहिनै अर्थ लगाईदै हिड़ने प्रबिती हाम्रो छ र येस्मा लेखक को गलती म देख्दीन. धन्याबाद.

  50. एउटा कुरा चाहि चित्तबुझ्दो लाग्यो – गोराहरूले सात पुस्ता मात्र होइण,अरु सैयौ पुस्ता बिताएपछि पनि अमेरिकन मान्ला भन्ने मा शंका गर्नु पर्ने हुन्छ |जबसम्म नेपालीहरुको रूप,बर्ण,धर्मं यही रहिरहन्छ,तबसम्म गोराले नेपाली लाई अमेरिकन मान्ला जस्तो लाग्दैन|

  51. k lekheko, kaslai bhaneko, kehi bujhina ba, afu k ho khoi, k bhanyo k bhanyo, tara pahile newar kina bhaneko hola?

  52. Name bhane byas rahechha tara buddhi bhane khoini? Murkha, nepal mai basera sabai thok hune bhaye America kin dhakaliyeko ni? aadarsha ka kura garera bigreka nepali ko support nepal ma garera bhayena bhanera America pugis? ke le napugera hindeko ni? Nepal ma baseka bhaye pani bidesh ma baseka bhaye pani nepali ko tala mala uhi ho. timile aafulai sajjan bhanne thaneka chhau ki kaso?

  53. हो र ? रमाईलो रहेछ अम्रिका त । रमाईलो पाराको लेख रहेछ । पोलिटिक्समा राजनितिवाला लेख भन्दा यै ठीक छ है साथी हो ।

  54. kura galat pani hoina! kehi dam cha !
    nepaliharu jaha gaye pani same to same owao!
    raksi khan nepali sastha kholne!

Comments are closed.